Uverejnené Vložiť komentár

Rozhovor s Andreou Turňovou

Prečo ste sa rozhodli písať? Vždy ste chceli písať knihy?

V útlejšom veku som snívala, že sa raz budem živiť ako veľká spisovateľka, ale pribúdajúcimi rokmi som vytriezvela, pretože som vedela, že tadiaľ cesta nevedie. Neuživila by ma táto profesia.

Čo je na písaní kníh najťažšie a najľahšie? 

Pre mňa osobne je najťažšie – nedostatočný čas. Keďže píšem popri zamestnaní, mnohokrát sa mi nedostáva takej príležitosti, aby som sa mohla venovať písaniu. A keď dlhší čas nič nenapíšem, o to je ťažšie pokračovať v začatej práci.

Kto je Váš spisovateľský vzor?

Nemám spisovateľský vzor. Obdivujem mnoho slovenských i zahraničných autorov i autoriek, ktorí sú pre mňa v každom smere inšpiratívni, ale konkrétne meno nemám.

Akú knihu by ste si určite ešte prečítali?

Vždy ak sa niečo nové objaví na knižnom trhu, čo ma zaujme, „skočím po tom ako po údenom“. 🙂 Každý mesiac sa v kníhkupectvách objavia nejaké tituly, ktoré ma chytia za srdce.

Kde vznikol nápad, inšpirácia pre knihu Ten z mesta?

Inšpiráciou mi bol jeden pán, od ktorého som si kúpila knihu od jednej slovenskej spisovateľky, ktorá bola dostupná iba na jeho e-shope. Sprvoti som sa zdráhala ísť do kúpy, predsa v dnešnej dobe je známe heslo „dôveruj, ale preveruj“, ale nakoniec som urobila správny krok. A stále, keď som nevedela zohnať nejaký titul, neotočil sa mi chrbtom a pomohol mi. Až jedného dňa mi povedal, prečo nenapíšem vlastnú knihu. A tak som sa do toho pustila, robil mi recenzenta. A, veru, nie vždy bol jemný, heh! 😊 😊 😊

Stotožňujete sa v niektorých situáciách s hlavnou hrdinkou knihy Ten z mesta?

Určite áno, pravdupovediac, okrem romantickej zápletky medzi hlavnými postavami, ktorá je v príbehu vykreslená, všetko je skutočné.

Ako dlho ste písali túto knihu?

S malými prestávkami štyri mesiace. Od augusta do konca novembra.

Aká bola Vaša reakcia, keď ste čítali prvé recenzie na Vašu knihu?

Ako každý človek, ktorý niečo vytvorí s láskou, očakáva spätnú väzbu, tak aj ja som bola v očakávaní. Priznám sa, že ohlasy ma potešili, ale, samozrejme, boli aj také recenzie, ktoré mi oku neulahodili. Ale beriem to úplne v pohode, každý má právo na svoj názor, niekomu sa páči romantická beletria a iní by o ňu ani pohľadom nezavadili. 🙂

Kto vás najviac podporuje pri písaní?

Čo sa týka prvej knihy, určite spomínaný známy, ktorý ma vždy „vyhecoval“, aby som to nezabalila, keď som sa už do toho pustila. Avšak pri písaní druhej knihy je mojím motivátorom pán manžel. 🙂 Ten by bol najradšej, keby som písala od rána do večera. 🙂 🙂 🙂

Čo od vás môžu čitatelia v budúcnosti očakávať?

Pracujem na druhej knihe, ktorá ale nie je pokračovaním prvej. Opäť som sa ubrala smerom, kde v príbehu nebude chýbať romantika, jemná krimi zápletka, ale už teraz prezradím, že som sa viac utrhla z reťazí a povolila uzdu fantázii.

Link na autorkinu knihu Ten z mesta 

Uverejnené Vložiť komentár

Rozhovor s Martinou Dackovou

Prečo ste sa rozhodli venovať písaniu? Čo Vás k tomu viedlo? (Osoba, správa, miesto, situácia…)

Už od malička, čo mi pamäť siaha, som vášnivá čitateľka. Od svojho detstva som prečítala hádam aj tisíc kníh. A pri tom množstve som natrafila na knihy, ktoré ma až tak neoslovili. Uvedomila som si, že škála čitateľov je naozaj rozsiahla a každý žáner, štýl písania si dokáže nájsť svojich čitateľov. Jednoducho, čo ľudí to chuti. A keďže celé roky som si písala básničky a poviedky, tak som si povedala, že písanie aspoň raz vyskúšam vážne. A tak vznikol môj prvý román. 

Ak by ste mali charakterizovať svoju tvorbu tromi slovami, aké by to boli?

Reálne, citlivé a vnímavé.

Kto bol/je Váš spisovateľský vzor?

Momentálne mám viac vzorov. No prvý autor, ktorého dielo ma úplne nadchlo a povzbudilo k väčšiemu čítaniu, bola Lucy Moud Montgomery a jej Anna zo Zeleného domu. Táto nesmrteľná knižná séria si hneď získala moje mladé ja. A to, že i v súčasnosti sa stále Anne dostáva toľko úspechu nasvedčuje, že L. M. Montgomery môže byť spisovateľským vzorom pre mnohých. 

Keby ste si mali vziať na opustený ostrov tri knihy, ktoré by to boli a prečo?

V prvom rade by to bola spomínaná utáraná Anna Shirleyová, nech sa aj zasmejem. Ako druhú by som si zobrala nejakú beletriu pre ženy, môj často preferovaný žáner na čítanie. Ťažko vybrať z mojich obľúbených, tak by som si nakoniec zobrala takú, ktorú som ešte nečítala. A ako tretiu by som si zvolila motivačnú literatúru, niečo na spôsob ako prežiť miliardu neznámeho hmyzu a sa z toho nezblázniť 🙂

Kde vznikol nápad, inšpirácia pre knihu Rodinné tajomstvá?

Mám bujnú fantáziu a zbožňujem knihy, ktoré skrývajú tajomstvá a záhady. Kto ma pozná tak vie, že maličký kúsok môjho života som do knihy vložila. No za väčšinu príbehu môže moja bezodná fantázia. Tá nakoniec vytvorila príbeh o rodine, ktorá sa pod váhou jedného tajomstva skoro úplne odcudzila.

S ktorou postavou zo svojich príbehov sa najviac stotožňujete a prečo?

Myslím si, že každá postava z mojich kníh  má kúsok zo mňa. Každý autor vkladá postavám do úst svoje názory, presvedčenia, svoje často používané frázy, rovnako aj  v rozprávačovi cítiť časť z jeho tvorcu. Takisto i hlavné hrdinky v mojich príbehoch zdieľajú moje myšlienky. Všetky majú kúsok zo mňa.

Na ktorú zo svojich kníh ste najpyšnejšia?

Pyšná som na každú jednu moju knihu. Veľkým prekvapením bolo pre mňa vydanie prvej knihy Dom z ruží. Zlé rozhodnutia sú pre mňa zasa radosťou, lebo dej sa odohráva v mojom rodnom meste. Rodinné tajomstvá sú mojou srdcovkou zasa preto, lebo jeho pôvodná verzia mi ležala v šuplíku schovaná celé roky. Nech by som mala akékoľvek množstvo kníh, každá jedna si nájde u mňa svoje špeciálne, významné miesto.

Na čo ste vo svojom živote najviac hrdá?

Vo svojom živote som najviac hrdá na svoju rodinu. Podľa mňa v živote nemá cenu žiaden veľký úspech, peniaze a sláva ako to, keď sa vraciate domov s úsmevom a radosťou. Je pekné milovať, no byť milovaný je krajšie. Preto som hrdá na svoju rodinu a náš pokojný život na vidieku.

Aká je vaša obľúbená myšlienka? Čo by ste chceli odkázať čitateľom?

Páči sa mi citát od Marka Twaina: „V živote ma trápilo veľa vecí, ale väčšina z nich sa nikdy nestala.“

Uverejnené Vložiť komentár

Nicky a stratený templár – rozhovor s Alessandrou Nadudvari

1. Ak dovolíš, tento rozhovor začneme konštatovaním, že si Slovenka žijúca na východnom pobreží
Kanady. Nasledovala si starých Vikingov, ktorí sa tam priplavili dávno pred objavením Ameriky?

Do Nového Škótska som šla zo zvedavosti a aj preto, že som sa chcela plaviť na škuneri
Modronos. Kedysi to bol najrýchlejší škuner na svete. K Vikingom poviem toľko, že boli vyššie na
severe v provincii Newfoundland a Labrador. Mali tam osadu, ktorá sa dnes volá L´Anse aux
Meadows.

2. Prejdime k tvojmu prvému a úspešnému knižnému príbehu. Spomínaš si na deň, keď sa ti v mysli
zjavila myšlienka – napíšem dobrodružný príbeh pre deti a mládež? Aké okolnosti ťa priviedli
k písaniu?

Presný dátum si nepamätám, ale bolo to krátko po narodení môjho syna. Držala som ho v náručí
a rozmýšľala som, aké dobrodružstvá raz spolu zažijeme. Postupne som tiež zbierala knihy, ktoré
by raz mohol čítať. Vtedy som si všimla, že moderné knihy pre deti sú obsahovo plytké a že sa
vyhýbajú histórii a hlbokým myšlienkam. Povedala som si, že ja niečo preňho napíšem.

3. Príbehu si dala názov Nicky a stratený templár. Prečo práve templár?
Máš rada históriu stredoveku, vikingské ságy, tajomstvá a dobrodružstvá v štýle Indiana Jones?

V Novom Škótsku sa nachádza ostrov Oak Island (Dubový ostrov), o ktorom ľudia veria, že tam
bol ukrytý poklad. Traduje sa, že ho tam ukryli stredovekí templárski rytieri z Francúzska. Poklad
sa ešte nenašiel, no boli objavené kovové predmety a symboly, ktoré naznačujú, že išlo o dobre
zorganizovanú skupinu z južného Francúzska v 12. až 14. storočí. Je to citlivá téma. Mňa však
táto téma veľmi zaujala a začala som sa jej venovať. Zistila som, že v Severnej Amerike sa našli
viaceré stredoveké predmety ako košeľa z krúžkovej ocele, meč, mince a pod. Indiánske legendy
spomínajú návštevníkov so blonďavými vlasmi vlasmi. Podľa opisu to boli buď Vikingovia alebo
stredovekí rytieri. Nemala som dosť vecných dôkazov na napísanie literatúry faktu, tak som
napísala román, ktorý obsahuje tieto prvky.

4. Ako dlho ti trvala príprava a zbieranie materiálu pre strateného templára a z ktorých historických
prameňov si čerpala vedomosti?
Čím ťa priťahujú práve staroveký rytiersky rád templárov?

Ja som po Vikingoch a templároch pátrala už niekoľko rokov, takže nebolo ťažké o nich písať.
Nechcela som deti zahltiť suchými faktami, skôr som im chcela túto kapitolu histórie predstaviť a
inšpirovať ich. Moje zdroje sú rôzne. Mám zbierku kníh od akademických historikov a folkloristov.

Ďalej mám zbierku historických máp tohto kontinentu. Za dôležitý zdroj pokladám
informácie od miestnych ľudí, ktorí vedia o skrytých miestach a artefaktoch. Ľudia tu často
narazia na odpor historikov a archeológov, ktorí odmietajú možnosť, že sa sem niekto priplavil
skôr ako pred koncom 15. storočia. Dúfam, že nálezy na Dubovom ostrove tento postoj zmenia.
Templári ma priťahujú preto, že boli anomáliou. Záhadne sa objavili na scéne v 12. storočí a
neskôr rovnako záhadne zmizli. Mám také tušenie, že chodili na tajné a nebezpečné misie a že sa
to dialo krátko po založení ich rádu. Ide o 12. storočie a práve z neho pochádza kamenná studňa
na Dubovom ostrove. Pôvodní obyvatelia ju nepostavili, takže šlo o inú skupinu. Príbeh
templárov má otvorený koniec. My ľudia nemáme radi otvorené konce. Chceme, aby sa príbeh
uzavrel a hlavne, aby sa dobre skončil. Ak by skupina stredovekých templárov našla útočisko
práve v Novom Škótsku, považovala by som to za dobrý koniec (a nový začiatok).

5. Čítal som, že si konzultovala určité veci s profesorom starobylých rún zo Švédska. Ako si sa
k nemu dostala a o čom ste sa spolu rozprávali?

Henrik Williams je profesorom runológie na univerzite v švédskej Uppsale. Písala som si s ním o
runových nápisoch v Severnej Amerike a či sú pravé vikingské. Bol toho názoru, že nie sú pravé,
ale aj tak sa o ne zaujímal. Každé písmo sa vyvíja a on sledoval práve ten vývoj, teda ako sa
vyvíjali runy počas storočí. Nakoniec som ho poprosila, aby mi spravil runový prepis mien
havranov v mojom príbehu. Chcela som, aby ich mená boli napísané runami z 10. až 11. storočia.

6. Musel to byť ohromujúci pocit pre Nickyho, hlavného hrdinu príbehu, keď nad ním zasvišťali
čierne krídla dvoch havranov a začali sa s ním rozprávať, však?

Nicky bol najprv ohromený, ale rýchlo sa spamätal. Bola to jedinečná šanca vstúpiť do iného
sveta – ich sveta.

7. Verejným tajomstvom je, že tvojím obľúbeným spisovateľom je Terry Pratchett a že rada
počúvaš britskú hardrockovú skupinu Def Leppard, ale aj heavy metal. Inšpirovali ťa niečím pri
tvojej tvorbe?

Terry Pratchett bol a je mojím obľúbeným anglickým spisovateľom. Mala som často pocit, že
videl až na dno ľudskej duše. Napriek tomu, čo tam videl bol schopný podať s humorom a láskou.
Táto kombinácia prenikavej múdrosti a láskavého humoru vo mne utkvela.
Hudba pochádza z vyššej sféry. Rada sa ňou inšpirujem, keď hľadám emotívny začiatok nového
príbehu. Nie každá rocková alebo metalová hudba je brutálna a tvrdá. Mám rada rýchle a
melodické piesne s poetickým textom. Najlepší sú v tom severania, najmä Fíni a po nich
Germáni. Vnímam ich ako bardov.

8. Aké prostredie ti pri písaní najviac vyhovuje? Káva, čaj, cukrovinky a ticho hradnej veže?

Najradšej píšem o polnoci, keď vonku zúri búrka, o okenné tabule šľahá dážď, dom sa otriasa
pod nárazmi vetra a v diaľke počuť zvon na námornej bóji. Na písacom stole mám hrnček
mätového čaju s medom z ktorého pokojne stúpa jemná para. Moji chlapci spia, nikto nič odo
mňa nechce a ja môžem povoliť opraty mojej predstavivosti. Občas ma príde skontrolovať
mačka, že či už idem spať a keď vidí, že nie, tak sa ku mne pripojí. Táto kombinácia prírodných
živlov tam vonku a pokoja tu dnu je pre mňa najlepšia.

9. O akom posolstve, alebo odkaze môžeme hovoriť v príbehu Nicky a stratený templár?

To je dobrá otázka. Hlavným posolstvom je to, že musíš spoznať sám seba – čo v tebe je a čoho si
schopný. Ukáže ti to sám život, ktorý ťa otestuje. Netreba sa toho báť ani sa tomu vyhýbať. My
ľudia sme postavili celú spoločnosť na tom, že nás musí ochraňovať a dávať nám pocit bezpečia.
Do istej miery je to potrebné, ale zároveň nás to robí mäkkými a detinskými. Naši predkovia by
sa dobre zasmiali, keby nás dnes videli. Dnešné deti v podstate nemajú ako zosilnieť – duševne aj
fyzicky. Majú depresie, sú závislé na technológii a nevedia, čo so sebou. Akoby sme im tým
pohodlím zobrali zmysel života. Na Slovensku to možno až také vypuklé nie je ale v Kanade áno.
Raz som videla jedného môjho žiaka, jemného intelektuála, ako uchopil vikingský štít, ktorý sme
vyrobili v triede. Ani si neuvedomil, že odrazu zaujal obranný postoj a druhou rukou zamával
akoby mal v nej meč. Vtedy som sa usmiala a povedala som si, že on toho bojovného ducha v
sebe má, len ho nemá kde prejaviť.
Duchovia minulosti ožívajú v každom mojom príbehu. Modelujú správanie a hodnoty, na ktoré
sme už zabudli – šľachetnosť, vernosť, obetavosť, nesebeckosť, pravdovravnosť, odolnosť a
vnútorný pokoj. Hlavný hrdina sa dozvie, že ten pravý poklad je ten, ktorý nosí vo svojom vnútri.
A tam sa začína jeho úloha – ten poklad ochraňovať, kultivovať a deliť sa oň s ostatnými.

10. Nechala by si sa tajne pasovať za rytiera v templárskom chráme?

Keby som bola muž, tak by som sa prihlásila do takého rádu. Najprv by mi ale jeho veľmajster
musel povedať, či som toho hodná a či som na to fyzicky a psychicky uspôsobená. To pasovanie
za rytiera by som nechala na iných – je to pocta, ktorú si treba zaslúžiť. Inak nie každý templár
bol aristokrat a rytier. Mali aj bežných členov z nižších spoločenských vrstiev. Išlo tam najmä o
ochotu slúžiť rádu.

11. Obálka knihy je vybavená oči pútajúcim grafickým dizajnom. Kto je autorom tohto skutočne
vydareného dizajnu?

Obálku nakreslila ruská grafička Alexandra Petruk z Vladivostoku. Našla som ju na internete a
povedala som si, že ona je tá pravá.

12. V čom podľa teba spočíva úspešnosť spisovateľky? Videl som tvoje fotky z knižnej výstavy
v Kanade – pirátska truhlica, škótsky kilt a ozajstný pirát stojaci v pozadí.

Závisí to od toho, ako definuješ úspech. Mala som za cieľ napísať a vydať tri knihy pred tým, ako
môj syn dovŕši dvanásť rokov. To sa mi podarilo. Mám stálych čitateľov, ktorí sa už tešia na
ďalšie pokračovanie príbehu, čo tiež považujem za úspech. Nie je jednoduché ľudí zaujať, najmä
ak nemáš veľa peňazí na reklamu. Príbeh by mal zaujať sám od seba. Ako ho však ľuďom ukázať?
Preto chodím na výstavné trhy, kde môžem ľudí osobne stretnúť a porozprávať sa s nimi. V
Novom Škótsku si ľudia veľmi cenia, keď sa zaujímaš o ich históriu. Aj z tohto dôvodu si na seba
niekedy dám kostým, ktorý vyjadruje hlavné prvky príbehu. Mám známeho, ktorý vedie skupinu
Piráti z Halifaxu. Dwight sa vie preobliecť za piráta ale aj rytiera. Vlastní totiž kostýmy a zbrane z
historických filmov. Keď sa tak spolu zjavíme na výstave, ľudí to vizuálne zaujme a pritiahne. Sme
niečo ako chodiaca reklama.

13. V angličtine vyšli aj tvoje dve ďalšie knihy, Nicky And The Lost Star a Nicky And The Lost Sword.
Sú pokračovaním príbehov o Nickym a mňa zaujíma, či budú vydané aj v slovenčine.
Je pravdou aj to, že budú vydané v španielčine? To by bolo naozaj úžasné, dobyť Iberský
polostrov a juhoamerický kontinent!

Máš pravdu, ide o pokračovanie prvého príbehu. Každý diel sa odohráva v inom prostredí a je o
inom historickom období. Snažím sa, aby to bolo pestré a aby sa deti nenápadne niečo nové
naučili. Plánujem dodať druhý a tretí diel v slovenčine, snáď v roku 2024. Mám už hotový
španielsky preklad, no osud ešte neskrížil moju cestu s cestou španielskeho vydavateľa alebo
distribútora.

14. Potomkovia templárov s napätím čakajú či ich rytierski predkovia na čele s Nickym ožijú aj
v ďalšom, štvrtom príbehu. Tak ožijú?

Templári sa vrátia v plnej sile. Nicky bude mať možnosť zblízka ich pozorovať, učiť sa od nich a
pomôcť im v neľahkej situácii. Nebude chýbať humor v réžii hovoriacich havranov, ktorých si
moji čitatelia zamilovali asi najviac. Tiež sa dozvieme, aký poklad templári strážili a prečo boli
ochotní sa preň obetovať.

15. Tvoje slovo na záver.

Chcem sa ti poďakovať nielen za tento rozhovor, ale aj za mnohé iné rozhovory, ktoré sme za tie
roky viedli. Tvoje otázky ma nútia načrieť hlboko a priamo sa pozrieť na seba samú. Dúfam, že si
Nicky a stratený templár nájde miesto v srdciach slovenských čitateľov a že im pootvorí dvere do
iného sveta.

Ďakujem ti za rozhovor.

Otázky: Erik Nádudvari

Uverejnené Vložiť komentár

Autorka Alessandra Nádudvari a jej román Nicky a stratený templár

O autorke

Alessandra Nádudvari je Slovenka žijúca v Novom Škótsku na východnom pobreží Kanady.
Zaujíma sa o ľudové povesti a históriu, najmä o predkolumbovské plavby v réžii Vikingov a
templárov. Spolu s manželom Timom vlastní pozemok v obci New Ross, na ktorom vraj
koncom 14. storočia zimoval Henry Sinclair, škótsky šľachtic a orknejský gróf.
V roku 2016 sa zapojila do pátrania po poklade na Dubovom ostrove, ktorý leží pri južnom
pobreží Nového Škótska. Spolu s manželom účinkovala v dokumentárnom seriáli „Kliatba
Dubového ostrova“ z dielne History Channel. Samostatne účinkovala v dokumentárnom
filme „Stratené kráľovstvo“, ktorý bol natočený v roku 2019 pre frankofónnu televíziu UnisTV
v provincii Nový Brunsvik.
Alessandra je členkou združenia NEARA (Asociácia pre výskum historických pamiatok
Nového Anglicka) a dobrovoľníčkou v múzeu vo Fort Point. Verí tomu, že lásku k histórii
treba v ľuďoch pestovať od malička, a preto v lete prednáša na túto tému v mládežníckom
klube v Indian Point.
Vo voľnom čase píše články o templároch, pirátoch a najmä o Dubovom ostrove. Na jej
internetovej stránke tiež nájdete rozhovory s ďalšími autormi a bádateľmi, ktorí skúmajú
zaprášené stránky histórie. Ak sa chcete dozvedieť viac, prípadne sa s Alessandrou spojiť,
navštívte jej stránku www.adventuresofnicky.com.

text foto