Uverejnené Vložiť komentár

Život v duchovnom a fyzickom

Pozemské ľudstvo vstupuje do štádia svedectva veľmi veľkej kozmickej premeny. Je to nová éra, Nový vek, ktorý sa stáva zrozumiteľnejší a jednoznačnejší pre oči pozorovateľa – vedome pokročilejších ľudských bytostí. Zatiaľ čo väčšina ľudstva na Zemi leží v hlbokej priepasti nevedomosti a otroctva vedomia, stáva sa naliehavou potrebou prostredníc- tvom dôkladného skúmania nájsť príčiny úpadku a odhaliť ich v správnom a zrozumiteľ- nom odkaze, ktorý by bol zároveň aj ponaučením. Súčasne je ale nutné ukázať nové cesty, ktoré by viedli ľudstvo k vedomie chápajúcej a vedomie harmonizujúcej budúcnosti. Teraz je čas, aby človek žijúci na Zemi otvoril svoje oči a uši, aby oddelil svoje zotročené myslenie od nesprávneho učenia, aby sa oslobodil z tradičnej nepravdy a zla, aby nakoniec všetko pravdivo pochopil. A tak by pozemšťan mohol otvoriť svoje zmysly k spoznaniu pravdy. Nech človek vzhliadne k nekonečnému priestoru vesmíru, kde večne vládnu hviezdy v majestátnom tichu a vznešenosti. Nech vzhliadne na tieto hviezdy, ktoré v Tvorivom poriadku obiehajú nespočetné tisícročia po svojich dráhach v dokonalej harmónii s univerzálne platnými zákonmi Stvorenia, napĺňajúc príkazy.
Ako na Zemi samej, tak aj všetky hviezdy sú ovládané zákonmi a príkazmi Stvorenia, ktoré sú zaradené do logiky a lásky Stvorenia samého. Je to akési večné začínanie a končenie, bytie a pominutie v nekonečnom vzniku. Teda aj na Zemi platia tie isté zákony a príkazy Stvorenia, ktoré sa uplatňujú podľa nemenného poriadku. Človek, Zem a všetky rozmanité formy života na Zemi sú zaradené v týchto zákonoch a príkazoch, ako nepatrný, ale predsa dôležitý článok reťaze celého stvorenia Stvorenia.
Tam, kde žije príroda podľa zákonov a príkazov Stvorenia, nedotknutá ľudskou rukou a kde je ešte nedotknuté bytie, tam panuje absolútna a dokonalá krása, sila, dôstojnosť a harmonická veľkosť bez akejkoľvek hierarchie. Všade, kde sa stávajú stopy úmyselných a nelogických ľudských zásahov do poriadku viditeľné, tam mizne všetka krása, sila, dôstojnosť, poriadok a veľkosť. Harmónia sa naruší, zmení a stáva sa nemožnou. Potom sa príroda stáva mimovoľným svedkom nedostatku rozumu a nechápavosti pozemského človeka, ktorý sa rád označuje za korunu tvorstva. Ako samozvaná koruna tvorstva žije človek vo svojej klamnej predstave bez vedomia toho, že si nasadil korunu, ktorej nie je hodný. Ide o korunu, ktorá je príliš veľká a ľudstvo ju nevládze uniesť a hrozí mu zrútenie sa pod jej váhou.
Skutočne, pozemský človek do dnešného dňa, teraz v treťom tisícročí „veľkolepo pokročil“ a vyvíjal sa a priviedol sa na okraj hlbokej priepasti, pred tesáky beštie šialenstva – vedení nesprávnymi náukami a náboženskými kultmi najhoršieho druhu, ktoré priviedli do popredia nenávisť, neresť, úzkosť a krviprelievanie. A ten pozemšťan, ktorý sa vymenoval za korunu ľudstva, ten ktorý ovláda svet a vesmír alebo ovládať chce, ktorý si vzduch, vodu a oheň podrobil, on už dávno zabudol ako byť pravdivou a úprimnou ľudskou bytosťou, ako myslieť, jednať a žiť podľa rýdzich duchovných noriem. V podstate zabudol ako žiť ako hodnotný človek v spoločnosti. Všetky jeho formy sa usilujú o čisto hmotné objekty a veci a nevšíma si záležitosti ducha – lásku, pravdu, poznanie, logiku a múdrosť.
Od dávnych čias chcel človek Zeme iba jedno – získať moc, moc za všetkých okolností. Na získanie tejto moci použil zotročenie a nevoľníctvo. Boj bol vždy jeho jediným vojnovým heslom a peklo ukážkou jeho víťazstva. Cez veľmi zlé a vedomie zotročujúce nesprávne náuky väčšinou v kultovo – náboženskej forme vytvoril násilie a pokrytectvo, cez ne hovoril o cti a slobode, ale myslel tým iba zotročenie vedomia a využívanie v každom smere a úplnú závislosť.
Človek už dávno zabudol ako ukázať svoju pravú tvár, pretože ju so začiatkom kultovo – náboženských mylných náuk schoval a stratil v sebe samotnom. Nosí pestrofarebnú masku, ktorá pôsobí veľmi fádne, monotónne, ľahostajne a egoisticky. Veľa ľudských bytostí sa stalo beštiami, alebo pomätenými robotmi kultovo – náboženských mylných náuk. Chudobní vo vedomí ľudia trávia svoje dni, mesiace a roky na Zemi nevedomí si ani najnepatrnejšieho zrnka pravdy, zlomyseľne a nečestne sa usilujú o moc, chamtivosť, materializmus a nenávisť voči ich blížnym a sebe samým. Keď sa hodiny ich života zastavia, umierajú naplnení strachom, disharmóniou a nenávisťou.
Človek rozdelil a začlenil všetky veci okolo seba pomocou svojho rozumu a intelektu, čím si všetko podriadil a až doteraz platí táto podriadenosť. Zdanie sa stalo omnoho viac ako pravda BYTIA. Stratil večnú pravdu ducha a Stvorenia vo svojich základných elementoch a oddávna sa držal nereálnych náuk kultových náboženstiev. Vďaka sebaklamu považoval mylné náuky za bližšie a vyššie ako všetky zákony a príkazy v celej svojej pravde a múdrosti. Kvôli svojej extrémne chudobnej, zmätenej, kultovo – náboženskej filozofii života veril, že odmietnutím zákonov a príkazov Stvorenia a vytvorením príkazov založených na ľudských pravdách by mohol zreformovať ľudstvo pomocou týchto nerealistických kultov a viesť ho k lepšej budúcnosti a k lepším životným podmienkam. Pretože stratil vedomosti o podstate Stvorenia v človeku, chcel ľudí prinútiť žiť materiálnymi prostriedkami a náboženskými mylnými náukami. Z týchto dôvodov omámil masy pozemského ľudstva falošnými sľubmi, ideálmi a idolmi spojeným s kultovo – náboženskými náukami a už za krátko viedla táto cesta k zotročeniu vedomia, nátlaku, využitiu, nenávisti, lakomosti a neresti najvyššej miery. Tam kde ešte zostal zbytok dôvery, zmenil ho rýchlo v nedôveru a smrteľnú nenávisť. A človek sa viac a viac vzďaľoval od skutočného sveta a duchovného určenia Tvorivého pôvodu. Vedomie najstaršej pravdy a múdrosti sa stratilo, že človek je mierou všetkých tvorivých vecí, v tvorení vlastného zdokonaľovania Stvorenia v sebe.
Teraz, zmenou času a vstupom do novej kozmickej éry sa žiada s veľkou naliehavosťou, aby ľudstvo obrátilo svoje úsilie a myslenie k Tvorivej duchovnej pravde, k vlastných hodnotám ducha a vedomia. Až doteraz predpokladala alebo vedela iba nepatrná časť ľudstva, že ľudský život neobýva iba pozemskú oblasť, ale že žije aj v nekonečných šírkach vesmíru. Takisto iba malá časť týchto ľudí vedela, že duch a vedomie preniká do sfér Tvorivého, ktoré nemôžu byť vnímané materiálnymi zmyslami. Stvorenie je teda skutočným príbytkom každej duchovnej formy a aj človeka, v ktorého tele žije časť samého Stvorenia.
Popravde, je v záujme každej ľudskej bytosti, aby sa posnažila dosiahnuť svoje duchovné prehĺbenie a rozšírenie a upravila svoj doterajší spôsob života, ktorý nasledoval čisto materiálne a neskutočné cesty a doviedol následne pravdu ducha ku krutému zatrateniu. Zmena ale nebude ľahká, pretože cesta k nej je zarastená tŕňmi. V najzásadnejších pravdách sa často musí ísť opačnou cestou, pretože človek sa musí naučiť, že existenciou Tvorivého ducha vlastní navždy nesmrteľnú časť – ducha. Ducha, ktorý so Stvorením spolupôsobí a nehrá iba podradnú úlohu ako je to vykreslené v náboženstve. Každý človek si musí sám dokázať, že jeho duch pracuje v tvorivej funkcii a musí nájsť v sebe svoju dokonalosť, aby zabezpečil dokonalosť v Stvorení samom. Tým ľuďom, ktorí dosiahli toto poznanie, vznikne záväzok postaviť svoj materiálny život do pozadia a viesť svoje duchovné bytie k monumentálnym hľadiskám Stvorenia, ktoré obsahujú nezadržateľnú premenu v nekonečnom trvaní.
Človek pravdy nepozná žiadne predsudky, pretože zaujaté myslenie bráni hľadaniu, nájdeniu a čestnosti samej. Človek pravdy vie presne, že všetka pravda a múdrosť leží v nekonečnom prúde trvania, takže žiadna zaujatá myšlienka nenachádza oprávnenie existovať. Iba fakty pravdy môžu byť faktami pravdy, a fakty pravdy môžu byť faktami múdrosti, ale nič iné k tomu nemôže byť pridané. Toto je zákon všetkého, čo sa deje, pretože každé bytie musí byť zavŕšené v kruhu. Príčina a následok platia vo všetkých oblastiach, ak sú riadené zákonmi a príkazmi.
Predpojatý názor skrýva v sebe všetku nelogiku pochýb a nepravdu. A keď človek prijíma tieto poznatky, môže nadobudnúť jasné pochopenie o nebezpečnej ľudskej slabosti, a to, či on stav zaujatých pochybností a kritiky prekonal alebo ešte dominujú uňho predsudky. A keď je ešte v zajatí svojich predpojatých názorov, potom by bolo lepšie, keby toto posolstvo odložil stranou a prenechal ho tým, ktorí sú bez predsudkov schopní hľadať pravdu.
Všade vo vesmíre sa prejavujú mnohoraké formy života, a im všetkým je základom celkom určitý zákon. Je to mohutné a neviditeľné pôsobenie Stvorenia, ktoré ako nevyriešiteľné tajomstvo spôsobuje nekonečné trvanie a premenu. Všetko, čo vo vesmíre dýcha je spojené v čase a priestore s tým nevyriešiteľným a tajomným zákonom, s výnimkou duchovných foriem, ktoré existujú pod tým istým zákonom, ale nepodliehajú ani časovým a ani priestorovým obmedzeniam. Duchovná forma je ale tvorivá, zo Stvorenia, takže zákon pominuteľnosti ju neobmedzuje v BYTÍ.
Ako aj všetko, čo na Zemi žije, je spojené s časom a priestorom a im podriadené ako aj zákon časového a priestorového trvania. Je to spojenie časových a priestorových podmienok, ktoré predstavujú vo svojom trvaní pravidelnosť nemeniaceho sa poriadku, premenu priestoru a času do materiálnej formy, vznik a zánik hrubej matérie.
Poznanie všetkých faktov minulosti vo vzťahu k pozemskému ľudstvu učí, že v najstarších dňoch, keď ľudstvo žilo v harmónii a so zreteľom na zákony a príkazy Stvorenia, ich duchovné aspekty a formy úplne súhlasili s prírodnými zákonmi a šťastie, poznanie, múdrosť, mier, sloboda, logika, láska, ako aj spokojnosť, patrili nemeniacemu sa poriadku. So sebaodcudzením od pravdy Stvorenia, jeho zákonov a príkazov a cez mylné náuky vznikli neduhy ako nenávisť, vojna, otroctvo, krviprelievanie, závisť, chamtivosť, egoizmus, hádky a ešte veľa ďalších človeka nedôstojných prejavov. Je dôležité analyzovať a odhaliť tieto v človeku zakotvené ničivé, deštrukčné, negatívne sily, aby sa ukázala cesta pravdy, slobody a múdrosti, ktorá má vyviesť človeka z jeho zničeného vedomia. Táto cesta môže byť dodržaná iba vtedy, keď sa bude skúmať starodávny a základný zmysel života a ľudskej existencie, prečo človek vo svojej forme vôbec žije. Veľa ľudských osobností, ktoré žili na Zemi v priebehu minulých desaťtisícročí, putovalo a usilovalo sa nájsť odpoveď na veľké otázky Ako, Kde a Prečo. Ich námaha bola márna a aj teraz nevedú zanechané myšlienky k výsledkom ako aj vtedy. Veľa týchto náuk bolo úmyselne alebo neúmyselne sfalšovaných a stali sa súčasťou nereálnych náboženských dogiem, čím sa zmenili na nepoznanie. Večné pravdy sa znevážili a sfalšovali iba preto, že človek bol pohodlný ich nasledovať a až dodnes človek trpí za to krutými následkami. Nositelia, zvestovatelia a obhajcovia pravdy, skutoční proroci boli pošliapaní, odsúdení, prekliati, okradnutí o život a obklopení hanbou. Dni týchto udalostí na Zemi ešte neprešli a stále pokračujú. Veľa novodobých mudrcov a zvestovateľov pravdy bude trpieť rovnakým spôsobom a budú sa musieť podrobiť, pretože ľudské masy vedené náboženstvom budú svoju vieru prenášať aj na nich. Avšak zmena času, nový kozmický vek, so všetkými prenikajúcimi pravdami im pomôže v ich boji a prinesie im víťazstvo.
Súčasné ľudské pokolenie žije v prehnanom nadbytku materiálnych rozkoší a pôžitkov. Ľudská myšlienka bezstarostného života spočíva výhradne v materiálnom svete, v ktorom moderný odev, elegantný byt, najlepšie jedlá a nápoje, finančné úspechy, uspokojenie rozkoší a nerestí, hrá najdôležitejšiu úlohu. V jeho mylnom myslení, človek toto všetko nazýva „uspokojivá existencia“ – prirodzene postrádaním vedomostí o pravde. Veľká masa pozemského ľudstva ide bez výnimky podľa možnosti čo najrýchlejšie a bez práce, iba za materiálnym bohatstvom a dosiahnutím moci nad ostatnými. Úroveň materiálneho bohatstva, postavenie spoločnosti a zamestnaní určuje hodnotu človeka, čím sa duchovné hodnoty, ktoré sú v skutočnosti jedinými hodnotami, zneužívajú, vysmievajú, šliapu po nich a označujú ich za hlúpe. V súčasnosti je človek označovaný iba podľa jeho financií, titulu a hodnosti. Pre týchto ľudí znamená bezstarostná staroba splnenie ich posledných túžob, čím sú hrdí na to, že dosiahli túto „vysokú“ úroveň kultúry.
Pýcha ľudstva na jeho dosiahnutú výšku kultúry sa vzťahuje na najminimálnejšie hodnoty materiálnych výdobytkov, zatiaľ čo človek zanedbáva všetky hodnoty pravdivej kultúry, keď sa porovnáva s vývojom jeho vedomia. Ľudstvo neprejavuje veľa záujmu a pozornosti kedykoľvek sa to týka nejakej zmienky o kultúre. Egoizmus je najsilnejšou motiváciou všetkého ľudského myslenia a konania a ľudstvo je príliš zbabelé, aby si uvedomilo túto skutočnosť a pripustilo ju hoci aj tajne. Pretože ľudstvo postráda odvahu pozrieť sa pravde do očí a zžilo sa s predstieraním, ľudia si už nerozumejú. Každý človek žije uzavretý do seba, pre seba samého, sám seba klame a odsudzuje sa, zatiaľ čo zároveň závidí svojmu blížnemu každý jeho dych.

Boli podniknuté mnohé pokusy priviesť pozemšťanov k pravde a múdrosti a cez ne mu bol ponúknutý život s vedomosťami o Stvorení a cesta k Stvoreniu a jeho zákonom a príkazom. Všetky tieto pokusy ostali neúspešné. Bez výnimky sa tieto lode pravdy potopili v bezodných hĺbkach nepochopenia pozemských bytostí.
Ľudia hľadajúci pravdu nikdy neuchopili zlo pri jeho koreni, takže nikdy neboli schopní nájsť aj poznanie. Nemohli uchopiť zlo aj s koreňom, pretože boli nositeľom povrchného a falošného života a stratili svoju vlastnú úlohu, pretože zdroj nekonečného BYTIA nahradili nereálnymi náboženskými dogmami a nechali ich skončiť až v bláznovstve.
To, čo nepodlieha času, je večné a v bezčasovej večnosti spočíva pravda a múdrosť Tvorivej sily a všemocnosti. Čím bližšie sa človek k tejto pravde dostane a prispôsobí sa jej, tým ľahšie sa mu bude nasledovať zákony a príkazy v Tvorivom poriadku. Tam, kde človek pozná pravdu Stvorenia a nasleduje zákony a príkazy, tam žiari poriadok nekonečného trvania v jeho živote. Pokoj, mier a láska ho budú sprevádzať v priestore a čase a svedčiť o dokonalosti Tvorivej harmónie.

VNÚTORNÉ HODNOTY
Skutočne, život je boj, stále opakujúce sa stretnutie so sebou samým. V živote sa vždy vyskytnú situácie, ktoré sa presunú do popredia a snažia sa upútať našu pozornosť a myšlienky. Celkom isto vyjde pravdivá podstata najavo. Je vždy tu, nezáleží na tom, či je prekrytá, odmietnutá, preťažená a je vždy pripravená preraziť cez nakopený chaos, ukázať svoj úsmev, ktorý stojí nad všetkým, nezraniteľný, vznešený pozorujúc ako človek ponižujúc sa robí zo seba prach.
Podstata človeka je drahocenná perla, najväčší poklad, ktorý nosí vo svojom najvnútornejšom vnútri, v sebe samotnom – ako kameň mudrcov.
Je striebrom a zlatom, ale neskladá sa z týchto kovov, hovorí priamo k ľuďom – ale človek ho počuje iba zriedka. Je to večné svetlo, svetlo všetkých veľvekov, v úplnom šere a temnote, ktoré človeka obklopujú. Chce človeka spraviť kráľom, ale človek ho utláča. Túžiac ho všetci ľudia hľadajú mimo seba. A predsa je celkom blízko, v každom jednom človeku.
Spojenie s ním robí človeka plodného, s ním sa dá dokázať všetko. Počas storočí to boli vždy iba jednotlivci, ktorí sa s ním spojili a týmto spôsobom vytvorili veľkolepé myšlienky, ktorých príčinou bol ďalší vývoj a pokrok.
Impulzy a motívy formovali pozemský svet a okolie, pretvárali ho a tvorili ho vždy na lepšie vonkajšie podmienky, zatiaľ čo vnútorné zakrpatievali a postupne vymizli. V súčasných moderných časoch bude postupne nutné sa vrátiť k vnútorným hodnotám a k nepominuteľným pokladom, ktoré človek veľmi dlho hľadal mimo seba. Človek stratil skutočnú mieru a musí sa naučiť ako ju opäť nájsť, aby mohol vyrovnať všetky extrémy a nakoniec prísť k podstatnému, prečo človek žije tu, na tomto svete. Kiež by všetci tí, ktorí sú prezieraví boli uznávaní a rešpektovaní od tých, čo sú pozadu.
Takmer nekonečne veľký je počet tých, ktorí sa mýlia stále znovu. Vynára sa otázka, koľko je ešte nutných chýb a omylov, kým aj najposlednejší človek na Zemi pochopí kade má viesť správna cesta a kade aj vedie.
Skutočne, pravdivo a naozaj: Život je boj, aj v radosti a láske.
Zabudnúť na tento boj smieme iba príležitostne a celkom sa necháme podrobiť času prítomnosti, úplne fascinovaní z večného vzniku a zániku, zo všetkých životných pohybov – hore, dolu, sem a tam, ktoré premieňajú všetko, vrátane človeka. Jediná nádej je vyšší cieľ prechodu do vyššej triedy, kde vyučovanie a praktické testy pokračujú. Preto človek Zeme, ktorý čítaš tieto slová, je ti povedané: Splň svoju povinnosť tu a teraz, v tejto chvíli a odovzdaj sa tomu, čo leží pred tebou.
Vážne nadané umenie ti dovoľuje pozemský človek, zopár letmých pohľadov na krásu ducha, ktorého citlivosť (pociťovanie) príležitostne vnímaš. Nutným predpokladom k tomu, je vzletný, ľahký, uvoľnený, nekŕčovitý spôsob bytia.

DÔLEŽITÉ SLOVO
V každom človeku horí neutíchajúca túžba po istote, hlavne po istote bytia a existencie ďaleko za pozemským pominutím sa, ktoré človek volá smrť. Táto istota sa môže stať pre každého človeka pravdivou, keď človek premôže svoje ego. V skutočnosti je to iba hmlou ega, ktoré bráni v pohľade na skutočný život, duchovno, mimo premeny vzniku a zániku. Je to preto, pretože ego, „ja“, kladie príliš veľkú hodnotu na svoju vlastnú spokojnosť, až sa väčšina ľudí stane egoistami. Nad jednotlivcami ako aj nad celým ľudstvom visia ťažké búrkové mraky, z ktorých vylietajú blesky a hromy, ktoré vyvolal egoizmus, materializmus a všetky človeka nedôstojné veci, ktoré podnikol a ktorých sa stal zajatcom. Vyhrať nad nimi by malo byť prioritou ľudstva, pretože iba cez spoznanie pravdy a slnka lásky, ktoré stelesňujú ducha života, sa zdvíhajú nad horizontom ľudskej psyché, aby vyhnalo búrkové mraky. Človeku je dovolené spoznať ako blízko je istote a aký nezmyselný bol jeho strach a starosti. Bohužiaľ v súčasnosti znamená pre veľa ľudí smrť ich fyzického tela začiatok skutočného života a postupné obnovovanie vyžarovania vnútorného Sohar. V nasledujúcej inkarnácii môže prísť následkom nevedomosti v minulom živote, k rovnakej situácii, ak sa človek nesnažil zlepšiť počas predchádzajúceho života. Šero úplnej, alebo čiastočnej temnoty počas existencie na Zemi sa ukončí iba pomocou vnútorného znovuzrodenia, keď ľudia uvidia svetlo vnútorných zmyslov, keď sa pôsobenie ducha života nebude viac javiť ako temný osud, ktorý si človek sám vytvoril. Keď zažiari Sohar konečne v človeku, spozná tohto neviditeľného, mocného ducha a jeho neobmedzenú silu ako skutočne účinkujúcu, zatiaľ čo to viditeľné sa začne znovu strácať ale trvalá spomienka zostane, aby ďalej účinkovala a bola efektívnou pre ďalší vývoj. Ešte je to pre veľa ľudí tak, že za ich láskou a všetkou milujúcou túžbou zjednotiť sa číha strach, strach pred všetkým – pred koncom lásky, strach z úmrtia milovaného človeka, strach z oddelenia a opätovného spojenia, a predovšetkým strach z prechodu z tohto sveta na večnosť. Tento strach sa spája s bolesťou spôsobenou mylnými náukami a vedomosťami a tým, že všetko živé končí vždy smrťou, vždy žije z druhého života, ktorý ničí a musí ničiť, aby sám existoval. Skutočne hrozná myšlienka, v skutočnosti ale iba ľudskej povahy, vzniknutá z nepochopenia skutočnej pravdy; pretože každý život žije z ďalšieho života, to súhlasí, ale život nezabíja ďalšie životy, aby sám vznikol a mohol žiť. Jeden život prináleží druhému, jeden život pomáha ostatným a iba v jemu určenom čase podlieha zániku, keď splnil svoju úlohu a nastal jeho čas. Život nie je žiadnou obeťou ani obetovaním sa ako to mylne chápe človek a ako ho v tom utvrdzujú nesprávne náuky. Popravde je to proces vznikania a zanikania v zmysle večne postupujúcej evolúcie a čisto v zmysle tvorivých zákonov, príkazov a pravidiel, do ktorých je zaradené aj samotné Stvorenie. Teda jedná sa o mnoho veľvekov trvajúce znovuzrodenie a obnovenie v cykle vzniku a zániku. Zánik a smrť siaha až do srdca života, rovnako siaha život, vznik do srdca smrti, čím sa dve sféry spoja do jednej, obe panujú súčasne a postupne prinášajú jedna druhej pochopenie. Život sa nesnaží o prekonanie každej jednotlivej smrti a pominutia sa, ale pomocou evolúcie o prekonanie vznikania a zanikania vo všeobecnosti. Život pracuje na pokrokovom vývoji všetkého stvoreného, na tom, čo nepominuteľne pôsobí v najvnútornejšom vnútri nespočetného množstva životných foriem, ku konečnému cieľu všetkých tvorov, k Stvoreniu, k univerzálnemu vedomiu. Skutočný zmysel života v materiálnej oblasti je jednoducho zdolanie, ovládnutie vlastného ega, ktoré chce postupne dominovať, a následná evolúcia celého vedomia a ducha. Zvíťaziť nad sebou samým teda znamená, že človek musí pomôcť svojmu najvyššiemu BYTIU k víťazstvu, aby spoznal svoje vyššie „ja“, totiž tvorivé ja, ktoré je prebudené vyššou evolúciou. Určite je to jedna z najťažších úloh ľudského života, ale tiež najkrajšia, najhodnotnejšia a najprínosnejšia. Za touto úlohou totiž očakáva človeka najväčšia istota jeho nadčasového BYTIA za všetkými jeho vonkajšími a fyzickými formami existencie. Pretože ľudský duch je časťou duchovnej energie Stvorenia, je dôležité, aby si pripomenul tvorivý koreň svojho bytia, aby sa cez skutočné zvnútornenie zjednotil s večným v ňom samom. Zjednotiť sa s ľudským duchom, s kúskom Stvorenia, znamená stať sa absolútne slobodným. Oslobodený od strachu zo zániku a smrti. Byť jedným s kúskom energie Stvorenia, znamená rozpoznať za vonkajším ľudským egom – ego ďalšie, totiž tvorivé ja. Určite je to veľká skúsenosť, ale pre vnútorne nepripravených je to najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť – pravdivo sa vidieť a spoznať svoje pravlastné ego, ktoré zasahuje do všetkých sfér a hraníc pre človeka nepostihnuteľných oblastí Stvorenia. Ale ten, kto sa zjednotí s časťou Stvorenia v sebe, s vlastným duchom, ten vyrieši skutočnú a tak obávanú hádanku zániku a smrti, že smrť spozná iba ako druhú stranu života, ktorá neznamená nič iné ako spánok, nahradený prebudením. Nedostatok rozumu, vedomostí a ľudská sleposť nútia človeka veriť, že spánok je temnejšou stranou života a tým získava na smrť rovnaký názor. Určite sa v strachu pred smrťou odzrkadľujú aj iné faktory, ale nedáva žiaden zmysel ich tu menovať. Vysvetliť ostáva už len jedno: To, čo život strácajúce ľudské telo nedokáže rozriešiť, to dokáže časť Stvorenia v človeku odhaliť jasne a pravdivo: Istotu absolútneho ľudského trvania po všetky veľveky. Človek sa má zamerať na úlohy svojho pozemského života, na poznanie, že v terajšom živote panuje hrubá matéria a v živote po smrti jemná matéria. Tieto dve rozdielne sféry, sú každá samostatnou ríšou, existujú na rovnakom mieste, v rovnakom čase, iba v inej dimenzii. Určite sa zdá, že na Zemi je celkovo viac utrpenia a núdze ako radosti a šťastia. To je ale iba nesprávny záver samotného ľudstva, pretože ono pomocou svojich nesprávnych náuk prenieslo a zasialo tento názor, že by to mohlo byť skutočnosťou. Takéto myšlienky sú nepotrebné, pretože utrpenie a núdza ako aj radosť a šťastie sa vždy navzájom udržiavajú v rovnováhe. Nesprávnym myslením ľudstva prišlo k preceneniu utrpenia a núdze a ľudstvo ich registruje a drží vo svojich spomienkach, zatiaľ čo udalosti radosti a šťastia rýchlo zabúda. Človek sa ešte nenaučil ako udržať rovnováhu v týchto veciach, ako rovnako merať negatívne aj pozitívne a ako ich uchovávať v pamäti. V opačnom prípade by si človek pamätal iba to pozitívne, krásne, šťastné, lásku a príjemnosť. Tu by znova nebola rovnováha medzi negatívnym a pozitívnym, jedna forma by prevyšovala nad druhou, čo by neviedlo k vyrovnaniu alebo prispôsobeniu sa, čo znamená, že by opäť jeden faktor prevažoval nad druhým. Napriek týmto okolnostiam je človek schopný seba ako človeka vidieť a spoznať, a môže zmeniť túto situáciu a dosiahnuť ostrov Sohar, ochranu pred temnotou. Netreba sa nechať rušiť časom, pretože milióny a miliardy rokov sa zrútia do minulosti. Milióny a miliardy rokov sú ešte človeku poskytnuté, aby vyhladil vrásky svojej domovine, ktoré jej spôsobil. Ale človek musí už teraz pracovať na zmene, aby bol dosiahnutý cieľ evolúcie, chytiť sa pomocnej ruky a pracovať smerom k cieľu.

Pôvodný nemecký text

Uverejnené Vložiť komentár

Úvod do duchovného učenia

Semjase – 10.kontakt, 26.3.1975, 15.20h                                                                                            (Súčasť knihy OM, Kanon 46)

3. Človek je nositeľom ducha, ktorý nezomrie a ktorý ani v najhlbšom spánku človeka nikdy nespí, ktorý všetky myšlienky a hnutia zaznamená, ktorý človeku hovorí, či jeho myšlienky sú správne alebo chybné, keď sa naučil na to dbať.
4. Tento duch v človeku je nositeľom tvorivej ríše, a je vlastný všetkým ľuďom.
5. Je nepochopiteľné, že človek o nebesiach a kráľovstve nebeskom v sebe hovorí a jedno- ducho sa neuspokojí s tým povedať len: Stvorenie, pravda, poznanie, múdrosť, duch, vedomie a bytie.
6. Ľudské túžby ležia v radosti, ktorá pretrváva, po večnom živote, trvalom mieri, duchov- nom a vedomom bohatstve, ktoré sa nikdy nestratí a večne pretrvá.
7. Nebesá a zem sa pominú, ale pravda, poznanie, múdrosť a duch sa nikdy nezmenia ani nepominú.                                                                                                                                                                     8. Duch a vedomie pátrajú po dokonalosti, po harmónii, po mieri, poznaní, po vedomos- tiach, múdrosti, pravde a kráse, po láske a po skutočnom BYTÍ, ktoré sú absolútneho trvania.
9. Všetko spolu dáva to, čo tvorí duchovné kráľovstvo, všetko to je v Tvorivom existovaní.
10. To všetko existuje ako génius všetkej geniality, ako melódia všetkých melódií, ako ume- nie všetkého umenia, ako najvyšší tvorivý princíp, ako zázrak nad všetky zázraky.
11. Vo sne môže človek vytvárať nádherné, úžasné svety, tak ako Stvorenie tvorí svety vedome.
12. Človeku vzniká táto schopnosť z jeho vedomia, ktoré v ňom existuje, ako všetky zázraky v ňom existujú.
13. On sám je kráľovstvo nebeské, ríša tvorivého.
14. Preto hovorili starí pozemský filozofi o človeku ako mikrokozme v makrokozme, pre- tože všetko čo obsahuje vesmír, nachádza sa tiež v človeku.
15. Dimenzie vnútra človeka sú nekonečné.
16. Obraz Stvorenia, duch v ňom, existencia, ktorá je bezrozmerná, ona skrýva všetky di- menzie v sebe a preniká zároveň všetky dimenzie.
17. Duch je zázrak všetkých zázrakov, z ktorého pochádzajú všetky sily.
18. Ale zázrak znamená použitie duchovnej sily v dokonalosti.
19. Človek ale vkladá zázrak do niečoho, k čomu mu všetky možnosti logického vysvetlenia chýbajú.
20. Ak je človek šťastný, potom vychádza jeho šťastie zvnútra, pretože šťastie je sebou vytvorený stav, ale nikdy miesto.
21. Radosť vychádza z vnútra človeka, vytvorená z duchovnej vyrovnanosti.
22. Všetko vychádza teda zvnútra.
23. Veci a ľudia, ktorí zdanlivo predstavujú príčiny šťastia, sú len vonkajšie príčiny (pod- nety, príležitosti) k tomu, aby sa šťastie v človeku prejavilo, keď sa duchovne z tohto hľadiska vypracoval.
24. Šťastie je ale niečo, čo k vnútornému bytiu patrí, a to je neodlučiteľný znak existencie ducha.
25. Bezmedzné šťastie a bezmedzná sila sú obsiahnuté v tomto bytí.
26. Človek môže byť navonok starý, avšak to je len dočasná a prechodná záležitosť.
27. Pred päťdesiatimi rokmi ešte nebol a za päťdesiat rokov tiež už nebude, keď jeho telo bude mŕtve, pretože len ono môže byť staré a slabé.
28. Duch ale zostáva večne mladý a nepodlieha nikdy príznakom staroby.
29. Staroba je niečo ako mladosť alebo detstvo, ako starosti, žiaľ alebo ťažkosti, niečo, čo prejde, stratí sa ako všetky vonkajšie podmienky a skúsenosti sveta.
30. Čo zostáva, to je existencia ducha, pravdy, vedomostí, múdrosti, skutočnosti.
31. Tieto hodnoty majú byť poznané a vybudované, lebo len oni urobia človeka slobod- ným.
32. Ak človek spozná existenciu svojho ducha, nemôže mu staroba už nič spôsobiť.
33. Nijaké starosti, nijaký žiaľ, ťažkosti ani zmeny života alebo okolia, prostredia ani sveta ho už nemôžu v zármutok uvrhnúť.
34. Múdrosť je elementárna, ohromná moc.
35. Múdrosť je svetlo.
36. A kdekoľvek svetlo svieti, stratí sa temnota a nevedomosť.
37. Ale nevedomosť je vlastne temnota, a túto svetlo premôže.
38. Múdrosť je znamenie existencie ducha a vedomia a nesie v sebe kvality šťastia, pravdy, vedomostí, vyrovnanosti, krásy, harmónie a mieru.
39. Múdrosť je svetlo.
40. Múdrosť je ale aj znak človeka, ktorý existenciu svojho ducha spoznal a pracuje s ním  podľa tvorivých zákonov.
41. Múdrosť je využite duchovnej sily.
42. Múdrosť a duch sú dve veci, ktoré dávajú jedno, ako sú dve veci slnečné svetlo a slnko.
43. Slnečné svetlo vychádza z tepla slnka, ktoré ho musí svojimi procesmi najprv vyrobiť.
44. Tak je ale tiež všetvorivá existencia vo vesmíre, sila jej sily tvorí silu, ktorá určené tvo- rivé zákony nasleduje ako pravda, vedomosti a múdrosť, ktorá nekonečné eóny pravidelne a neomylne podľa danej jednotnej zásady nasleduje a oživuje.
45. Táto mocná existencia je Stvorenie.
46. A je preto len jedna existencia, ktorá vládne v Univerze – len jedno Stvorenie, len jedna pravda, vedomosti a múdrosť – ktorá je po všetky časy rovnako zameraná a nemenná.
47. Večná pravda nepodlieha žiadnym kolísaniam ani premenám a jej zákony nemusia byť nikdy doplnené ani prispôsobené.
48. Duchovná sila je vitálna a dynamická, a to v množstve ako ju múdrosť v sebe steles- ňuje.
49. Je znakom ľudskej slabosti, keď náboženstvá a ich bludné učenia sú zobrazované ako nástroj tvorivého a múdrosť sa tým stane nereálna.
50. Človek potom hľadá silu, slobodu, radosť a svetlo inde, len nie tam kde naozaj sú.
51. Múdrosť je charakteristický znak Stvorenia, ktoré ako časť (zlomok), ako duch v človeku prebýva.
52. Preto nech človek rozšíri svoju vedomostnú múdrosť a spozná Stvorenie.
53. Nech rozšíri svoje hľadanie po pravde a spozná silu múdrosti.
54. Poznanie pravdy prináša oslobodenie od všetkých obmedzení.
55. Ona prináša neobmedzené vedomosti a múdrosť.
56. Múdrosť je mocný prostriedok k poznaniu zákonov Stvorenia.
57. Človek, ktorý je naplnený láskou je tiež bohatý múdrosťou a človek, ktorý je bohatý múdrosťou je plný lásky.
58. Avšak pozemský človek podvádza sám seba, pretože nepozná lásku.
59. Vlastnícke city a pohnútky si vysvetľuje ako lásku, zatiaľ čo mu ale skutočná láska zostáva cudzia a nepochopená.
60. Človek je človekom iba vtedy, keď spoznal pravdu, vedomosti a múdrosť, aj keby nepoužil slovo Stvorenie, pretože múdrosť je tiež láska v najlepšej forme.
61. Tak človek vždy nájde, že osvietenie a poznanie sú vedomosti a tiež múdrosť a láska, a kde vládne láska, tam vládne aj múdrosť.
62. Láska a múdrosť patria k sebe, lebo Stvorenie a jeho zákony sú láska a múdrosť zároveň.
63. Kde múdrosť a vedomosti sú, tam je láska a poznanie, a kde je poznanie a láska, tam je Stvorenie.
64. Rozvíjanie lásky a múdrosti učí človeka spoznávať Stvorenie.
65. Najprv sa ale človek učí pravdu a nadobudne tým slobodu a mier;  mier, ktorý je večný, sila bez konca.
66. Múdrosť a láska sú oživujúce krídla tvorivej podstaty a povahy.
67. Múdrosťou a láskou je človek pánom nad všetkým stvoreným.
68. Múdrosť a láska rozmnožujú jeho obetavosť pri naplnení existujúcich tvorivo prirodze- ných zákonov, pretože duch a Stvorenie sú jedno.
69. Pozemský človek hovorí o láske, ktorú nepozná.
70. Verí, že jeho city sú láska a klame tým sám seba.
71. Lásku nemožno obliecť do slov, lebo je – rovnako ako šťastie – stav a nie miesto.
72. Láska je večná a nič ju nemôže nikdy zmeniť v niečo iné.
73. Cesta duchovnej sily vedie cez poznanie pravdy, vedomostí, múdrosti a lásky.
74. Zmysel a úloha duchovného učenia spočíva v rozširovaní pravdy, vedomostí, múdrosti a lásky.
75. Ak v tom zlyhá, potom nie je už viac pomocou, ale len zlým kultom, ktorý bludným učením zotročuje ducha a vytvára nevedomosť, ako je to s bludným učením náboženstiev.
76. Ak ale vykonáva funkciu rozširovania duchovných vedomostí, potom je mocným ná- strojom tvorivého poriadku.
77. V duchovnom učení ide o rozšírenie poznania, pravdy, vedomostí, múdrosti a lásky, toho večného, nesmrteľného, nehynúceho, čo smrť premáha a svetlo šíri, čo vyrovnanosť múdrosti a lásky v sebe stelesňuje, mier, ktorý všetko chápanie prekračuje.
78. Každý človek verí, že vie čo je myslené slovom mier, tak ako ho pozná podľa ľudskej skúsenosti.
79. Avšak mier ukazuje nekonečné bytie, ducha, ktorý chápe nesmrteľné Stvorenie, čo je jednoducho nad ľudské pochopenie.
80. Pretože človek je uväznený v náboženskom bludnom učení a v ľudských materiálnych veciach, ktoré mu bránia pochopenie podľa vnútornej skúsenosti.
81. Skúsenosť, ktorá vytvára kľúč k poznaniu a múdrosti.
82. Zázrak nad zázrakmi obsahuje kráľovstvo ducha.
83. Viditeľný vesmír, ktorým sa človek zaoberá je len malá škvrna v tejto úžasnej, neko- nečnej duchovnej inteligencii Stvorenia.
84. Vesmírov ako je tento obsahuje nespočetné miliardy nekonečná duchovná inteligencia Stvorenia.
85. To čo je viditeľné fyzickému oku človeka, znamená len malý bod v nekonečne.
86. To čo jeho oči nevidia je nezmerateľné, neuveriteľné a nemysliteľné, pre jeho nedu- chovnú ľudskú inteligenciu a chápavosť mätúce a nepredstaviteľné.
87. Celý vesmír, ktorý vidí, je len jedna jediná miestnosť z mnohých, ktoré musia byť počítané na myriády, pretože existujú vesmíry vo vesmíroch, vesmíry za vesmírmi, vesmíry pod vesmírmi, vesmíry nad vesmírmi a vesmíry mimo vesmírov v tejto pramocnej, ohrom- nej a všetvoriacej duchovnej inteligencii existencie Stvorenia.
88. A s týmto ohromným duchom, s týmito prasilami existencie, Stvorením, duchovnou inteligenciou, je človek spojený, pretože časť tejto duchovnej inteligencie Stvorenia v človeku prebýva a oživuje ho ako duch.
89. Jeho sily, jeho radosť, jeho mier, jeho sloboda, jeho múdrosť, jeho vedomosti a jeho schopnosti sú nepredstaviteľné pre duchovne nevedomého, nelogického človeka, kritika, mudrlanta, nábožensky závislého, degenerovaného a pomýleného.
90. A len človek, ktorý pozná túto pravdu a tvorí z nej vedomosti a múdrosť, je požehnaný človek.
91. Pozná odpoveď na poslednú otázku vedy, filozofie a tiež zvedavých ľudí.
92. Avšak, aby takýmto požehnaným sa človek stal, musí pravdu hľadať a nájsť, z toho vedomosti vytvárať, múdrosť a lásku; pretože človek môže len v pravde, vedomostiach, múdrosti a láske duchovne rásť, čím sa zbaví všetkých ľudských slabostí.
93. Človek je až vtedy osvietený a dokonale oslobodený, keď trvalo a pokračujúco v myš- lienkach v nekonečnej tvorivej duchovnej skutočnosti zotrváva.
94. Duchovná inteligencia je osvietená cez zákonité duchovné princípy a na tvorivé bytie, dokonalosť a silu Tvorivého nasmerovaná.
95. Toto v protiklade k ľudskej inteligencii, pretože ľudské vedomie sa všeobecne zaoberá len jednotlivosťami materiálneho sveta.
96. To má ale za následok, že človek bude v každom smere obmedzený a handicapovaný, dokonca od všetkých možných nešťastí, slabostí a zotročení tiesnený, sužovaný a mučený.
97. Preto je sebaanalýza jedna z najpodstatnejších metód, aby človek našiel pravdu a šiel cestou duchovného vývoja.
98. Preto je potrebné, aby človek nepretržite svoje myšlienky preveroval a skúmal a uvidí akého druhu skutočne sú.
99. Má dbať na to, že ho koniec koncov vždy vedú, spravujú a určujú tvorivo-filozofické princípy a skutočnosti, tvorivo-prirodzené zákony.
100. V človeku má stále vládnuť vedomý pocit, že patrí Tvorivému, svojím vlastným du- chovným dychom, svojim duchovným BYTÍM.
101. Má mu byť duchovne jasné, že jeho vlastné duchovné BYTIE je neoddeliteľne jedno so Stvorením, aby v tomto vedomí materiálny vonkajší svet mohol premôcť.
102. Táto tvorivá filozofická pravda a poznanie má nepretržite prevládať v prvej línii ľud- ského myslenia, cítenia a konania.
103. Lebo len ten, kto je jedno s duchom, môže natrvalo spoznať a tiež dobro uskutočniť, lebo má v sebe možnosti Stvorenia.
104. Nič negatívne v nekonečnom vesmíre sa ho nemôže viac dotknúť ani ho zotročiť.
105. K tomuto tvorivo-filozofickému vedomiu prichádza ešte to praktické, dynamické, tvo- rivé; t.j. mystické vedomie, ktoré pozostáva z vnímania jednej skutočnosti vo všetkých veciach.
106. Človek má byť preto praktický filozof a mystik a prijímať skutočnosť v premenlivých pominuteľných formách.
107. Pretože, čo je človek?
108. Je len podoba a meno.
109. Ak sa zoberie meno a podoba, čo zostane z človeka?
110. Zostáva základná esencia, bytie – duch.
111. Človek, ktorý toto nevidí, bude aj najtichším vánkom sem a tam hnaný, nestály a bez záchrany, a preto sa vždy snaží predsa len niekde nájsť pevnú oporu, ktorá sa mu ale nikdy neponúkne, keď nehľadá a nenájde základnú pravdu.
112. Miliardy ľudí pozorujú hviezdy na oblohe, ale bez akéhokoľvek následku alebo pozna- nia.
113. Zatiaľ čo astronómovia sledujú oblohu, odhalia nové svety a píšu o tom knihy.
114. Čo ale oni vidia a spoznajú, to nemôžu druhí vidieť ani spoznať, aj keď sa môžu po- zerať.
115. Napriek ich vidiacim očiam sú slepí.
116. Podobne je to s normálnym človekom vo svojom vedomí neskúseným a teda ne- vedomým:
117. Človek, ktorý skutočne žije podľa duchovných zákonov Stvorenia, vidí a spoznáva okolo v každej forme života, v každej veci, v každom myslení a konaní, v každom človeku, vo všetkom pôsobení prírody a tiež vo všetkých mysliteľných okolnostiach a udalostiach to Tvorivé.
118. Normálny nevedomý a náboženstvami alebo inými nereálnymi učeniami obmedzený človek, ale nemôže ani vidieť ani počuť alebo spoznať ani len bodku pravdy.
119. Jeho život je nevedomý, ale tým viac do ľudských materiálnych dráh tlačený.
120. Preto je slepý, hluchý a nevedomý.
121. Človek, ktorý dodržuje zákony Stvorenia, je najpožehnanejšieho a najneohrozenej- šieho bytia.
122. Jeho vôľa je nepremožiteľná, jeho oddanosť nezmerná a nekonečná a jeho múdrosť a láska trvalá a dokonalá, nie vrtkavá a plná neistoty, ako je to v prípade tých, ktorí sú závislí na náboženstvách a ostatní pomýlení vôbec.
123. Jeho myseľ podobá sa šíremu, nekonečnému moru a nenechá sa zo svojho pokoja odniesť.
124. Netrasie sa strachom.
125. Preto nech roztvorí človek svoju duchovnú myseľ, ktorú žiadna zvrhnutá negatívna sila viac nezasiahne.
126. Myseľ, ktorá žiadnym negatívnym zvrhnutým myšlienkam viac útočisko neposkytne a tiež všetky pozitívne zvrhnuté myšlienky a konanie vytlačí.
127. Len vyrovnaná myseľ, ktorá je zakorenená v Tvorivom, v tvorivej službe, v tvorivej múdrosti, svojich vedomostiach, láske a radosti, ktoré sú skutočnejšie než všetky ma- teriálne múry vôkol a ľudský okolitý svet, sú cenné a slúžia duchovnému rozvoju.
128. Preto človek buď vždy duchovne veľký a tvorivý.
129. Duch, prameň všetkého nekonečného tvorivého budovania, je človeku najvnútornej- ším bytím samým.
130. Ľudské vonkajšie bytie je plné obmedzení, pretože nie je samé, ale len jeho obal, jeho materiálne telo, obmedzenie, klamlivá vec, zdroj trápenia a bolesti, obmedzené na pozna- ní a vôli, na nezištnosti, slobode, láske a šťastí.
131. Ak človek pozoruje svojich blížnych iba navonok, materiálne, potom nevidí nič než len formu a podobu, to materiálne týchto určitých ľudí.
132. Ak ich vidí ale svojim duchovným zrakom poznania a vie, že toto všeusvedčujúce vedomie v ňom je tiež vo všetkých ostatných, aj keď nimi nepoznané, potom sa od základu zmení druh a spôsob ako on svojich blížnych vidí.
133. Nevidí už viac jednoducho muža, ženu, dievča alebo dieťa, ale vidí blížneho ako nositeľa tvorivého ducha, ktorý vie o sebe, o svojej existencii a chce sa odhaliť a prejaviť prostredníctvom niekoho, ak by mu len bola k tomu poskytnutá príležitosť.
134. Ten, kto pozná pravdu vidí blížneho z týchto vedomostí a poznania, pretože v ňom vidí to Tvorivé.
135. Prinajmenšom vie teraz viac než vedel predtým, než spoznal pravdu.
136. Tým je ukázané, že nevedomosť nie je nič nezmeniteľné na večné časy.
137. Všetkej nevedomosti sa človek môže zbaviť, keď je ochotný prijať pravdu.
138. Všetkého sa môže človek zbaviť, všetko sa mu dá vziať, len nie tvorivé vedomie, duch, bytie v jeho vnútri, táto čisto duchovná, tvorivá oblasť v ňom.
139. Môže byť o všetok svoj majetok olúpený a zo svojho domova vyhnaný, predsa však zo svojho duchovného kráľovstva vo svojom vnútri ho nemôže nik vyhnať.
140. Tak má si byť človek stále tohto tvorivého vedomý, bez neho nemôže urobiť jediné vdýchnutie, žiadnu myšlienku uchopiť, bez neho by nemohol poznávať, vidieť, počuť ani prežiť.
141. Preto hovoria veľkí mudrci všetkých čias:
142. „Tvorivý duch je človeku bližšie než jeho vlastný dych.“
143. Človek nemôže tomuto najvyššiemu vedomiu uniknúť, lebo skôr či neskôr podľahne tejto tvorivej skutočnosti, pretože ona je životom jeho života, duchom jeho ducha, vedomím jeho vedomia, svetlom jeho svetla, ústrednou myšlienkovou silou všetkého života, bytie, ktoré všetko ľudské myslenie zďaleka prevyšuje, proti čomu všetka sila ľudského materiálne-intelektuálneho myslenia sa do absolútnej bezvýznamnosti prepadá.
144. Duch sám môže žiť bez svetla fyzického zraku, ako tiež bez sluchu, rúk, nôh a dokonca bez vonkajšieho rozumu a vonkajšieho vedomia.
145. Vždy je tu ale ešte niečo, čo ho uspôsobuje žiť ďalej, totiž –  jeho vlastná tvorivá sila.
146. Toto vlastné vedomie, toto všepozorujúce a všeregistrujúce duchovné vedomie v člo- veku, ktoré jeho myšlienky a hnutia pozoruje a stojí za všetkým jeho myslením, ktoré mu hovorí či je poznajúci alebo nevedomý, to je to Tvorivé, duchovné vedomie.
147. Vždy stále nech na to myslí, že duch je všemohúci, všadeprítomný, vševedúci a okrem toho nekonečné šťastie, nekonečná krása, nekonečná hodnota, hodnota všetkých vecí vôbec, nech sa stane slovo Stvorenie pre človeka absolútneho významu a spôsobí v ňom evolučné zmeny.
148. Ak si tak často slová duch a Stvorenie vtlačí do pamäti, uskutoční sa v ňom dôležitá psychologická premena týkajúca sa materiálneho vedomia.
149. Jeho city a všetky jeho zmysly sa zmenia.
150. Čím jasnejšia bude jeho duchovná inteligencia, tým viac získa jeho osobnosť na sile, a tým požehnanejší bude jeho život.
151. Mudrc plného vedomia vidí, čo sa raz stane v ďalekej budúcnosti, možno až miliardy rokov neskôr, a má celú minulosť foriem života a ľudstva pred očami.
152. Najväčšie vedomosti sú mu tak dané.
153. Avšak ako je to možné?
154. Taký človek má na to vo svojom vnútri, v duchu, potrebné predpoklady.
155. Tak ako je možné vnímať svetlo cez zavreté oči, tak nachádza sa v každom človeku síce tvorivá prítomnosť, celá duchovná ríša, predsa však viditeľná len pre tých, ktorí sú schopní hľadieť dovnútra prostredníctvom svojho vnútorného zraku.
156. To môže byť užitočné len tým, ktorí majú všetky potrebné predpoklady.
157. Každý človek v sebe nesie celé kráľovstvo ducha, predsa ale je prikryté a ubité neve- domosťou, omylmi, nedokonalosťou, zlom, chybami a obmedzeniami všetkých druhov, ktoré poznaním a prijatím pravdy musia byť premenené v opak.
158. Všetky zlá musia byť rozpustené a osvetlené tým, že človek rozvinie schopnosti, ktoré sú protikladné všetkému zvrhlému a vedú k neutrálnemu vyváženiu.
159. Cesta skúsenosti ducha bude urýchlená rozvojom vedomého hľadania a zbierania vedomostí pravdy, a tento rozvoj vedie k pravej a všeobsahujúcej kozmickej múdrosti a láske na základe poznania, že Stvorenie je prítomné vo všetkom.
160. Človek je jedno so všetkým vo Stvorení, v pravde, múdrosti a láske, v kráľovstve ducha.
161. Pravda a múdrosť je, že človek je oddelený jeden od druhého prostredníctvom času a priestoru a tela, toto je ale možné prekonať prostredníctvom vnútornej skúsenosti.
162. Múdrosť a láska spája, poznanie a pravda spája, múdrosť a láska ducha privedú prostredníctvom skúsenosti k jednote a Stvoreniu samému, k univerzálnej radosti, sile a dokonalosti.
163. Pretože človek tvorivé nepozná a bludnými učeniami, najmä ducha zotročujúcimi náboženstvami je zvedený na scestie, dopúšťa sa mnohých chýb, hľadá pravé poklady na nesprávnom mieste a narúša pritom všetok prirodzený a tvorivý poriadok a všetky princípy a zákony.
164. Akokoľvek bude presne dbať ľudských zákonov ľudskej spoločnosti, tak bude jednako len trvalo proti všetkým zákonom a princípom a poriadku Tvorivého vo vesmíre a nechá sa chytiť do ľudskej materiálnej biedy, starostí a ťažkostí, bude žiť v strachu, bludnom učení, klame a slabosti, v nešťastí, duchovnej nevedomosti a duchovnom zotročení a obmedze-nosti.
165. Práve to, čo je najcennejšie, robia nereálne náboženstvá a ľudská nevedomosť nedosiahnuteľným.
166. Táto nevedomosť a pomýlené náboženstvá zastierajú človeku to, čo je zdrojom všetkého hodnotného, život jeho života a svetlo všetkej inteligencie  –  ducha a Stvorenie.
167. Nech človek prijme celú oblasť každodenného života a svojej skúsenosti ako tvorivú.
168. Uvidí seba samého všade v priestore a v čase a vo všetkých veciach.
169. On sám nech je všetkým a prebudí Tvorivé vo všetkom a prenesie to tak v poznanie a skúsenosť.
170. Lebo vo všetkom je Stvorenie a všetko je oživené prostredníctvom jeho ducha, čím všetko je jedno vo všetkom.
171. Ale otázka je, ako sa má človek so všetkým stotožniť, keď cestu ducha nepozná.
172. Všeobecne má vo zvyku stotožňovať sa so svojim telom.
173. Ale čo sa stane, keď sa pokúsi vstúpiť do pravdy a vnútorne sa na tvorivé BYTIE a duchovnú skutočnosť nasmeruje?
174. Mimovoľne sa rozrieši celý svet v tejto reálnej skutočnosti duchovnej pravdy.
175. Všade vládne jedno, jediný princíp tvorivého – duchovného.
176. Ale ako sa má človek stotožniť so všetkým?
177. Človek sa uvidí predsa raz taký, aký skutočne je.
178. Všeobecne sa stotožňuje so svojim telom.
179. Ako o klenot stará sa o neho, živí ho a drie sa až k sebaobetovaniu okolo neho.
180. Zahŕňa ho pýchou, haraburdím a hlúpym klamom, zatiaľ čo svojho ducha necháva chradnúť.
181. Ale pre trocha bolesti bude priam zlý, namrzený a nepríjemný na druhých, alebo začne dokonca bedákať a plakať, ľutuje sám seba a olupuje sa o vlastný život.
182. Obklopuje svoje telo nedefinovateľnou svätožiarou a márnivosťou, úzkosťou, staros- ťami, pýchou a ťažkosťami.
183. Stále sa všetko točí len okolo jeho tela.
184. Často rozširuje svoju totožnosť s telom ešte aj na svoje materiálne vlastníctvo alebo sa rozčúli, keď sa ho blížny neúmyselne dotkne.
185. Avšak, čo urobí človek, keď spoznal duchovnú pravdu?
186. Stotožní sa so všetkými vecami a všetkými životnými formami sveta a vesmíru.
187. Človek plný tvorivej duchovnej múdrosti, plný vedomostí, pravdy, lásky a poznania vie, že všetko vzišlo z pravdy, vzchádza a bude vzchádzať na večné časy.
188. Preto stotožňuje seba so všetkým a s každým.
189. Vo svojom duchovnom vedomí – vo svojom najvnútornejšom vnútre – bude ustavične jedno so všetkým a s každým.
190. Vnútorne, vo svojom duchovnom vedomí, sa stotožňuje so všetkým vo vesmíre, tak ako sa iný materiálne mysliaci človek stotožňuje so svojim telom, so svojimi peniazmi, svojim majetkom, so svojou pomýlenou rečou a učením a so zvukom svojho hlasu.
191. Ak sa ale človek stotožnil so všetkým vo vesmíre, nemôže viac v ňom prebývať ne- návisť ani chamtivosť, pretože viac nerobí sebecké rozdiely.
192. Veď sa stal jedno s bytím vo všetkom.
193. Iní ľudia si chcú nárokovať niečo ako ich výhradné vlastníctvo, ale duchovne mysliaci človek to stotožňuje s pravdou a preto vlastní všetko vnútorne.
194. Všetok strach ustúpil od neho tým, že sa stotožňuje s pravdou.
195. Táto pravda Stvorenia a ducha, s ktorou je jedno vedie dokonca aj ruku nepriateľa, ktorá sa proti nemu dvíha tak, že na neho samého padne späť .
196. Duchovne mysliaci človek je chránený a ochraňovaný, a celá príroda je mu priateľsky naklonená, veď sami jeho nepriatelia mu nakoniec musia slúžiť.
197. Svojimi útokmi spôsobia, že to duchovné v ňom sa ešte k väčšej sile a moci rozvinie a všetko zlo, podlosť a zvrhlosť premôže.
198. Nepriatelia prispievajú nakoniec len k rastu duchovne mysliaceho človeka a k pozna- niu pravdy.
199. Ak chcú zlo a zlé veci duchovne mysliacemu; ak si myslia, že cez kritiku, mudrlantstvo, lži a ohováranie, cez výčitky, bludné tvrdenia a učenia, cez smiešne podvody a odsudzo- vania by ho mohli zničiť; predsa škodia len sami sebe, pretože ich konanie svedčí o ich hlúposti a nevedomosti, a z toho sa učí duchovne mysliaci ešte viac a bude ešte väčší a silnejší v duchu a vedomí.
200. Sú takéto pravdy azda sugescia?
201. Bol by klam toto tvrdiť, pretože je to úplne nesprávne.
202. Ide o absolútne pravdy.
203. U nesprávne mysliacich ľudí, pomýlených a nábožensky závislých je život všeobecne plný zlých sugescií, plný vymyslených predstáv, bludných učení a prevzatých sebaklamov.
204. Jediná možnosť a jediný prostriedok ako tieto škody odstrániť je spoznať základné pravdy, ktoré odstránia všetky ľudské výplody, dodržiavať ich a nechať vládnuť najvyššie tvorivé – duchovné sily.
205. Všetky nereálne sugescie a ľudské klamné predstavy budú opravené tým, že človek zistí:
206. „Som časťou Stvorenia, ktoré ma oživuje ako svoju súčasť, ako duch .“
207. Avšak vedomosť, že všetko sú klamné predstavy a ilúzie, okrem tvorivej – duchovnej sily, pravdy a skutočnosti, nezmenší úsilie človeka rozvíjať svoj život, ale bude ho poháňať do netušených výšin.
208. Ako pravda môže platiť len to, čo je pravdivé a čo pretrváva ako pravda; na čo sa dá na večné časy spoľahnúť a čo nikdy za žiadnych okolností nevyžaduje opravy.
209. Pravda nemusí byť nikdy prispôsobovaná inej a novej dobe, pretože je nemenná po všetky časy.
210. Je naveky nemenná a znie vždy rovnako, aj keď je hovorená inými slovami.
211. Je skalou, na ktorej sa dá stavať vo všetkých časoch a priestoroch.
212. Pravda bola pred životom a pravda je aj po ňom.
213. Čo je len krátkeho trvania je nebezpečné, zlomyseľný klam, bludné učenie.
214. Stvorenie a pravda sú vždy rovnaké, dnes ako zajtra, sú vždy nemenné a večné, rovnakej hodnoty.
215. Nemenia sa ani menom ani formou, lebo Stvorenie a pravda sú bez mena a bez formy.
216. Teda nech sa človek pevne drží toho, čo je Tvorivé, pretože samo Tvorivé je pravda.
217. Pravda je nepominuteľná ako Stvorenie (to Tvorivé) samo, je večná, dokonalá, hodná všetkej energie a nasadenia vôle človeka, pretože pri nej neprepadne človek žiadnemu klamu.
218. Preto nech sa človek upne k pravde a bude neotrasiteľný v trvalom pokoji, radosti, poznaní, láske, sile a múdrosti vo všetkých veciach.
219. To Tvorivé samo je nekonečná múdrosť a pravda, pri ktorom neexistuje ani bodky omylu.
220. Preto človek naber silu z tvorivej múdrosti a hľadaj svoje svetlo vo vlastnom duchu.
221. Pravdivý človek dobre vie, že nemôže pohnúť rukou v priestore bez toho, aby sa dotkol myriád toho, čo je Tvorivé, pretože je všadeprítomné vo všetkých časoch a priesto- roch.
222. Skutočný a opravdivý človek je naplnený radosťou, keď vie o pravde, že to nekonečné a neopísateľne mocné Tvorivé je vždy všadeprítomné a obklopuje ho kdekoľvek on ide.
223. Tvorivé je plné nekonečného mieru, nekonečného poznania a najdokonalejšej doko- nalosti.
224. Je zdrojom všetkých zázrakov najvyššieho duchovného vedomia, ktoré je všadeprí- tomné  –  vnútri aj navonok.
225. Jeho radosť je nekonečná ako duchovný život sám.
226. Aby uskutočnil rýchly duchovný pokrok, považuje tvorivo mysliaci človek všetko a každého za tvorivé.
227. Akonáhle niečo vidí, vidí Tvorivé.
228. Za všetkým a tiež vo svojich formách prejavenia sa, stojí vždy pred ním to Tvorivé.
229. Preto nebehá tvorivo mysliaci človek sem a tam, aby najvyššiu duchovnú skúsenosť získal, ale práve tam kde je nájde vždy najlepšie miesto, aby zbieral poznanie a skúsenosti.
230. Jeho duch k rozvíjaniu je v ňom a nie na hocakom inom mieste.
231. Cez svoje vlastné myslenie a konanie ho musí rozvíjať.
232. Z tohto poznania, jeho postoj bude svätyňou a všetky veci s ním sa stanú sväté – aj zem pod jeho nohami.
233. Tvorivo žijúci človek nepozerá na budúcnosť ako na dobu skúsenosti Stvorenia a ducha v ňom prebývajúceho, ale bezprostredne „tu a teraz“, čím pre vo vedomí chudob- ných normálne žijúcich ľudí, žije v najvzdialenejšej budúcnosti – často úplne nepochopený.
234. Pre duchovne žijúceho človeka nie je čas niekedy, ale vždy v bezprostrednej prítom- nosti – „tu a teraz“.
235. Pre neho nie je nutné vidieť fyzicky, aby videl pravdu.
236. Začne hľadať v sebe, a pravda sa mu stáva skutočnejšou a skutočnejšou, pretože jeho duch je pre neho vševidiaca prítomnosť.
237. Žiadne slovo niekde vyslovené nezostane ním nepočuté.
238. Aby rýchly pokrok uskutočnil, počuje takýmto spôsobom žijúci človek z každého zvuku, ktorý počuje zvuk pravdy, tak, že mu každý zvuk do materiálneho vedomia preniká a zakorení sa.
239. Rovnako mu pripomína každá vec to Tvorivé a bezprostrednú pravdu.
240. Každá okolnosť je tvorivá okolnosť, každá príležitosť tvorivá príležitosť.
241. V takomto poznaní žije a pracuje tvorivý človek, a tým kráča vnútorne vpred.
242. To veľké, to duchovné je v malom v jeho vnútri prítomné, pretože v poznaní pravdy prebýva nekonečné v konečnom.
243. A v každom človeku má nekonečno svoje sídlo, čo ale len málokto je schopný poznať.
244. Pretože prebudiť to nekonečné vyžaduje rozumnú logiku a oslobodenie sa od nereál- nych učení.
245. Ale prebudiť to nekonečné a nechať ho stať sa činným, je cieľ života – relatívne najvyššie možné zdokonaľovanie vedomia a ducha.
246. Bohatí v duchu sa stanú nástrojom cez ktorý Stvorenie vyjadrí duchovnú ríšu.
247. Táto znamenitosť (význačnosť) Stvorenia je to, čo nechá nebesá povstať.
248. Bohatí v duchu sú slobodní bez obmedzení a prekážok a materiálneho sebeckého vedomia ja, a preto v stálom styku so Stvorením samým.
249. U človeka ešte vždy prevláda ťarcha materiálneho princípu.
250. V nie príliš vzdialenej budúcnosti pozemská veda odhalí princíp toho Tvorivého v matérii.
251. Stvorenie je vo všetkom stvorenom zahrnuté; vo všetkom, čo sa vyvíja a ďalej rozvíja.
252. Len neobmedzený duch a Stvorenie samo znamenajú skutočnú slobodu, skutočnú dokonalosť, skutočné poznanie, silu, lásku, vedomosti, pravdu a múdrosť.
253. Toto všetko je vo svojej absolútnosti to Tvorivé samo.
254. Preto, aby človek čokoľvek skutočne úplné v živote dosiahol, musí sa duchovného, neobmedzeného a bezhraničného držať.
255. Všetko, čo je obmedzené a ohraničené prináša nerealitu a problémy.
256. Akokoľvek príťažlivé sa to môže zdať, predsa to bude raz zdrojom problémov a nereálnosti.
257. Konečné veci všetkých foriem sú vnútornému bytiu, duchu, neprirodzené a tak nemôže ich človek tiež ako pravdu spoznať a milovať bez toho, aby sebe samému najťažšie utrpenie nespôsobil.
258. Vždy sú spojené s nedostatkami, pretože všetko, čo je konečné prináša so sebou problémy a ťažkosti.
259. Ak človek miluje alebo vlastní niečo konečné, má to prinajmenšom tú chybu, že je to s absolútnou istotou pominuteľné a dočasné.
260. Môže tak veľmi milovať podľa ľudského chápania lásky, ale keď príde čas, všetko pominie a on trúchli nad stratou.
261. To obmedzené má ale ešte v inom ohľade slabé stránky.
262. Aj keby to priamo nepominulo, tak podrobuje sa to predsa prinajmenšom zmene.
263. Ak je plný ľudskej lásky v jeden okamih, môže sa to v nasledujúcom okamihu do ľudskej nenávisti zmeniť alebo naplniť.
264. Či už je to vec, ktorá sa zmení alebo zanikne, alebo človek, ktorý svoj postoj k svojmu blížnemu zmení, koniec je vždy žiaľ a bolesť, zatiaľ čo to bezhraničné sa nikdy nemení a zmenám nepodlieha, pretože nie je ničím obmedzené a je absolútne trvalej hodnoty.
265. Keď v človeku múdrosť a pravda svitá a jeho duchovné vedomosti rastú, keď ho vedie univerzálna láska a jeho život pre neho a iných je požehnaním, vtedy dozrelo v ňom poznanie pravdy.
266. Potom bude si vedomý časti Stvorenia v ňom, ducha – duchovnej ríše.
267. Stvorenie je prítomné v duchovnej láske a múdrosti.
268. Kto bojuje o duchovné svetlo a duchovnú lásku, tomu sa otvára brána k Stvoreniu.
269. Ak človek miluje pravdu, vtedy miluje to, čo je dokonalé a veľkolepé, a čo v sebe stelesňuje duchovnú ríšu, pretože to je tiež cesta k ríši múdrosti.
270. Nech si je človek tvorivej prítomnosti vedomý a nechá duchovnú inteligenciu zo všetkého žiariť.
271. Spozná, že v šírom, nekonečnom a otvorenom priestore oči toho, čo je Tvorivé sú upriamené na neho, a že Stvorenie je skutočná inteligencia a vidí ho svojim zrakom, ktorý všetko ochraňuje a ktorý je obdarovaný zmyslom, ktorý môže dať odpoveď na všetko.
272. Nech žije vedome duchovne pod zrakom Tvorivého; žije s vedomím duchovného, ktoré je nekonečnej sily, toho si musí byť vždy vedomý.
273. Vtedy nemôže byť nikdy slabý.

Pôvodný nemecký text