(Príbeh neznámeho hrdinu našej literatúry)
Slovo kniha znamená pre každého niečo iné. Niektorí vedia, že existuje tolerujú ju, ale zobrať ju do ruky je im vzdialené. Naopak pre niektorých kniha znamená tak veľa, že slovami sa to nedá popísať a ťažko ju púšťajú z rúk. Samozrejmé toto sú extrémne prípady, ktoré možno rozdeliť na antiknihomoľov a knihomoľov. Okrem nich sú tu aj ľudia, ktorí tvoria istý pomyselný stred a raz za čas si prečítajú knihu. Či už sa radíte medzi extrém alebo stred, mesiac marec patrí knihám. Prečo? Prečo práve marec dostal tento prívlastok?
Ak sa rozhodnete vypátrať odpovede na tieto otázky dostanete sa k roku 1955. V danom roku v Československu vyhlásilo Ministerstvo kultúry spolu zo Zväzom československých spisovateľov, nakladateľmi, či knižnými obchodmi masovú akciu. Cieľom tejto akcie bolo podporiť záujem občanov o knihy. K tejto myšlienke sa pripojili aj rôzne organizácie a občania. Niektoré zdroje uvádzajú, že tradíciu založili knihovníci, pretože na jar poklesli tržby z predaja kníh. Iné zdroje uvádzajú, že marec mesiac knihy bol vyhlásený na počesť Mateja Hrebendu. Kto bol vlastne Matej Hrebenda?
Toto meno sa spája s legendárnym šíriteľom slovenskej a českej osvety, ktorý sa na narodil aj zomrel v marci. Presnejšie sa narodil 10. 03. 1796 a zomrel 16. 03. 1880. Žil v období, v ktorom sa knihy a čítanie pokladalo za nepotrebnú vec a podľa obyčajných ľudí čítanie kníh bolo určené jedine vzdelancom. Matej Hrebenda sa napriek spoločenskej mienke a tomu, že nemohol chodiť do školy vzdelával sám. Od narodenia mal zrakovú chybu a jeho zrak sa časom zhoršoval. Aj napriek tomu rád čítal. V 9 rokoch nemohol čítať pri svetle, v pätnástich ani vo dne. Na knihy a čítanie nezanevrel, a preto chodil od domu k domu a hľadal dobrých ľudí, aby mu čítali. Pri hľadaní ochotných ľudí, neraz prešiel aj 4 či 5 dedín. Takto sa pričinil jedinečným spôsobom o šírenie slovenských a českých kníh. Knihy rozširoval nie len v okolí bydliska, ale takto pochodil celé Slovensko. Okrem toho však prechodil aj Prahu, Viedeň, Budapešť, či Dolnú zem. Na cestách nakupoval knihy od vydavateľov, ktoré neskôr využil na osvetu medzi ľuďmi, a tak šíril kultúru. Okrem toho na cestách zachraňoval knihy pred pálením, vyhodením či roztrhaním, a tým sa pričinil o vybudovanie a vznik knižníc. Okrem toho sa venoval aj literárnej tvorbe. Pri zapisovaní vlastnej tvorby, ako aj zbieraní a zapisovaní ľudových piesní a rozprávok mu pomáhal pomocník, ktorý ho sprevádzal od roku 1842.
Dobrí a správni ľudia majú často krát neľahký život a taký bol aj život Mateja Hrebendu. Tešil sa z každej maličkosti a darovanej knihy. Pri všetkej jeho ušľachtilej činnosti mu nešlo o slávu, len v ľuďoch hľadal priateľstvo, ochotu a šťastie.
Často hovorieval: „Nemám nič, nežiadam nič.“ Pri svojej slepote videl oveľa viac ako mnohí cez veľké okuliare. Knihy videl srdcom, nie očami. Dokázal ľuďom ,,otvoriť oči“ a nadchnúť ich pre čítanie napriek tomu, že on bol slepý.
V dnešných časoch televízie, internetu, sa knihy niekedy dostávajú do úzadia. To však neplatí u každého človeka.
„Nič nedvíha moju kultúrnu úroveň tak ako televízia,“ – hovorí jeden divák. „Len čo doma zapnem televízor, hneď prejdem do vedľajšej izby a čítam knihu.“
Skúste si aj Vy nájsť chvíľu na dobrú knihu, ktorá pri čítaní vo vás prebudí Vašu fantáziu, veď knihy sú veľmi prospešným spoločníkom, a to nie len v marci, zimných mesiacoch, či v škaredom počasí.
Prihlásenie cez Google
