Väzenie Dúfať

Popis

Autor: Miroslav Búran

Vydavateľ: Richard Lunter – KICOM

Vydanie prvé, rok 2019
Väzba: lepená, paperback
Rozmer: A5
Počet strán: 188
ISBN: 978-80-89780-27-3

Žáner: novela

Anotácia:

Aký bol skutočný život v socializme? Zlaté, dobré časy alebo cenzúra, rodinkárstvo, či strach?

Odpoveď na tieto, ale aj mnohé ďalšie otázky nájdete v tomto, takmer reálnom, príbehu. Ema a Eugen sú čerstvo zamilovaní študenti strednej školy. Žijú si svoj bezstarostný, mladícky život až do momentu, kým do ich domovov nenápadne vkĺzne zlo. Naivný Eugen ľahko podľahne pokušeniu a ocitne sa v situácii, z ktorej niet návratu. Zronená Ema neprestáva dúfať v spravodlivosť, no realita je celkom iná. Eugen pyká za to, čo nespáchal a napriek tomu, že to bolí, Ema musí žiť ďalej. Horko-ťažko sa pretĺkajú životom plným smútku, nenávisti, či sklamania. Našťastie sa doba mení. Padá „Železná opona“ a spolu s jej pádom prichádza nádej na lepší život…

Ukážka:

„Dávaj pozor!“ zvolala matka a zmrazila Emu pohľadom. No tá ju nevnímala. Spolu s ďalšími deťmi pobehovalahore-dolu po dvore. Neuvedomovali si, že voda v kotline hlasno bubnovala a mohutnejúcou silou odtláčala slabnúcu pokrievku, ktorá jej už nevládala vzdorovať.
Dvojmetráková sviňa nehybne ležala a z papule jej vytekal pramienok krvi. Mala to úspešne za sebou.
Chlapi sa tmolili po dvore a hlučne debatovali. Štefan sa oháňal fľašou a lahodná slivovica mizla v smädných hrdlách pomocníkov.
Keď sa však starý Roman rozrozprával o krásnej židovke Esteri, všetci naraz stíchli.
„Ach, Ester,“ povzdychol si a rozžiarili sa mu oči.
„No tak, strýko, veď sa neondejte a hovorte! Aká bola?“ pobádal ho Štefan.
Starec sa prihlúplo usmial a požmolil v ruke prázdny štamperlík.
„Voľáko mi vyschlo v hrdle,“ zazubil sa.
„Jáj, u Suchánkov…“ zasmial sa pán domu a pohotovo mu dolial.
Starec si k pálenke najskôr privoňal a potom ju nacvičeným pohybom vypil na ex.
„Tak už hovorte, ujo,“ posmeľovali ho chlapi.
„Tá moja Ester mala vlasy tmavé ako kolomaž,“ zasnil sa.
„A šušku mala tiež takú?“ zvolal jeden z chlapov a hlasno sa zarehotal.
„Čuš!“ zahriakol ho druhý.
Roman si ich nevšímal a ďalej farbisto opisoval svoj ideál.
„Ach tie oči…tie oči…oči mala najuhrančivejšie v okolí. Nenadarmo o nej stará Božková povedala, že je bosorka.“
„Aj vás nimi uhranula, čo? Preto ste sa neoženili, strýko! Bola to bosorka!“ vykríkol ktosi.
„Trt makový bosorka, svätica to bola!“ zahriakol ho starec.
„Pokožku mala bielu ako prvý sneh a pery sladké ako truskavce.
„To musela byť mašina!“
„Chlapi, no tak, nevyrušujte a nechajte strýka rozprávať,“ zaprosil Štefan a nalial mu ďalší pohárik.
„Esterka mala veľmi jemné prsty a ako krásne vedela hrať na klavíri. Chcel som si ju zobrať za ženu, no nemal som peniaze.“
„A potom? Čo bolo potom?“
„Ona kvôli mne odišla z domu. Chceli sme spolu ujsť anájsť si robotu…nestihli sme…“ dodal smutne.
„Čo sa stalo?“ zvolal ktosi.
„Chlapci moji, vojna sa stala, vojna veru a tie gardistické svine nás chytili a poslali Ester do koncentráku. Viac som o nej nepočul,“ dodal starký a v očiach sa mu zaleskli slzy.
„A inú ste si čože nezobrali? Vari tu nebolo dosť pekných žien?“ doberal si ho Štefan.
„Ej veru, bolo, aj mali záujem, ale žiadna z nich nebola Ester. Tak som ostal sám ako kôl v plote,“ dodal smutne a naznačil, aby mu doliali.